Denník mŕtveho muža

Keď zomiera láska, slzy majú lesk spomienok, nahých, bezbranných.

Dusivý dym štípe v pľúcach človeka, ktorý sa snaží posledný krát nadýchnuť,

pred tým než otvorí dvere a vydá sa do búrky.

Krutá realita, svet za zrkadlom.

Nik mu neukáže cestu, na zemi niet krvavej stopy, ktorá ho zavedie späť.

Naspať do bezpečia, tepla, objatia človeka, ktorému veril...útok spoza tylu.

Jama a city pochované v nej majú vlastné vedomie, pokryté len tmou,

tma v ktorej sa odráža lesk nocí ohnivých a kvapky potu .

Nikto nechce zomrieť zbytočne, kľačiac prosíme o šancu byť potrebnými,

keď svitá a sklenená veža okolo sa plní svetlom, temnota v nás mocnie,

sme len slepé deti, ktoré sa stratili, cnie sa nám za tým čo sme nikdy nevideli.

Čas kráča naprieč vyprahnutou púšťou až tam kde býva smrť.

Hrdosť, láska, vernosť, sú slová ktoré dávno stratili váhu.

Sú to len črepiny z rozbitej vázy, popol z nej skončil nám na dlaniach,

Ľadové ostrie pretína žilu, keď obrazy a slová splývajú.

Zobudený, unavený, zbitý, mŕtvy,  zatratený, vinný, prekliaty...nemý.

Cena je privysoká a prievozník už nečaká,  a sám tam nedoplávaš.

V kráľovstve kde sa platí bolesťou sa nezomiera, tam sa trpí naveky.

Spútaný kliatbou, čo sa nedá zlomiť, odsúdení k večnému smädu, odpadávaš.

Peklo stvorené z lásky je nedobytnou pevnosťou, ihly bodajú hlboko,

všetky chute i vône sú trpkými prejavmi túžby, chorými výhonkami stromu,

toho čo zakvitol v záhrade kde súmrak vyhral nad svitaním,

kde lož zaklíčila a len anjeli vedia prečo sa tak deje.

Dve telá čo boli jedným sa odtrhli a v každom niečo chýba,

Kolko nábojov ostalo v hlavni?

Málo na samovraždu, ešte menej na pomstu, načo aj?

Inkvizícia duší, za oknom prší, a nikto zrazu nie je vinníkom.

Hladanie úkrytu, tep sa zrýchli keď sme súdení.

Jed v srdciach neomylne pôsobí a rozoklané jazyky vynášajú rozsudok.

Konečný ortieľ nad všetkým čo bolo pekné a čo oči hadov nechceli vidieť.

Vojna bez víťaza, mŕtve telá vojakov čo verili svojmu kráľovi,

Tmavé oblaky lemované striebrom.

Nocou sa plazia myšlienky a v obchode s citom majú prázdne vitríny,

Steny padajú a tikot hodín seká na kusy zvyšky svetla na konci tunela.

Ozvena stúpa bezodnou studňou, hluché uši nepočujú čo kedysi počuli.

tlkot srdca, hlas čo šepká, úlomky vedomia, rozbitý kompas.

Plytké slová a špina má vyššiu cenu ako čin a dlaň čo hladí.

Reťaze na zápestiach a 9 kruhov pekla v jednom veľkom splýva.

Koža páchne sírou, duša plače, boh na nás zabudol

kríž horí čierrnym plameňom a nemilovaní zotročili tých čo boli ľúbenými.

Hnev zahniezdil v srdci, myšlienky rozhádzané všade navôkol,

prievan už sfúkol aj plameň na sviečke, vítaj starý priateľ, tichý hosť.

Diabol sedí v kresle a rozkladá karty, deja-vu.

„Vyber si jednu, tá bude tvoja naveky dieťa“

Ruka sa trasie,  chôdza sa mení na balet mŕtveho muža

 Zažni svetlo, povedz že to bol sen, objím ma.

Epilog:

Táto rozprávka nemá svetlý koniec,

Kto miloval a bol zradený musí navždy žiť s tým pocitom,

S pocitom že venoval svoj čas a city človeku ktorý za to nestál,

Ktorý bol k nemu neúprimný, ktorý predal lásku za 30 strieborných.

Ktorý načúval reči hadov.

Človeku ktorý sa zľakol života.